„ Super, ešte tu chýba Kňažko! “

Autor: Jana Wernerová | 11.3.2018 o 19:33 | Karma článku: 6,57 | Prečítané:  2165x

Toto naozaj nie je ako stáť na javisku. Je to sila! Ľudí, kam až dovidíte.  Tak tam tak stojím, čítam svoj prejav a ľudia reagujú, tlieskajú a ja si uvedomujem, že to netlieskajú mne,  ale pravde.

Stojím vedľa pódia na Dolnej bráne. Strach a zima ma nútia prešľapovať z nohy na nohu. Hm...mala som si vziať teplejšie topánky. Začínajú sa schádzať ľudia, najprv pár tých, čo poznám, potom davy úplne cudzích. Je to dobré, hovorím si. Očami behám po papieri v doskách, na ktorom mám napísaný prejav. „ Janičko, nebuď hloupá, nikde nic nepodepisuj a nechoď na žádný protesty,“ ozve sa  v hlave hlas mojej mamy. Často to hovorievala. Bolo to vtedy za Mečiara, chodila som na strednú školu a keď som sa na víkend vrátila domov, nechcela ma vôbec nikam púšťať.

Teraz stojím pri Dolnej bráne vedľa pódia a prešľapujem, je poriadna zima. Zvládnem to? Okrem svojho prejavu ešte budem čítať listy.  Vyhlásenie Iniciatívy slovenských učiteľov a list pána profesora Stankociho. „ Čože? Ty si nedostala list od profesora Halíka? Ale ten sa musí prečítať! Ok, skočím ho vytlačiť“, povie Tino a o pár minút mi podáva do ruky ďalší papier. Vďaka, teraz už mám všetko. V rýchlosti si prečítam list a potom sa na chvíľu v tom ruchu zahľadím na pódium. To asi nebude to isté, ako vyliezť na javisko... Veď uvidím. Aha! Beata Beregrad! Super! Ako sa máš? Čože? Už to začína? Do uší sa mi dostáva informácia od organizátorov,  že tí, čo budú mať prejavy by mohli niesť  transparent a ísť v čele pochodu. Pôjdeme až k Tescu, tam sa otočíme a vrátime sa späť k pódiu. „ Janičko, nebuď hloupá...“ ozve sa mi v hlave znova moja mama. To už si aj Beatou a ostatnými vykračujeme Hlavnou ulicou držiac asi sedemmetrový transparent so slovom ODSTÚPTE! Zvláštny pocit.

Je ticho. Akosi sa nám nechce kričať. Len si tak ideme. „ Kričte! Kričte tam vpredu! Čo nekričíte?“, niekoľko krát sa ozve spoza našich chrbtov ženský hlas. „Však kričte dačo! Pravda zvíťazí, alebo Fico do basy!“  Aké slovenské, pomyslím si, otočím sa a hovorím: „Veď kričte, keď máte chuť.“

Ideme a som rada, že mi nie je zima, lebo látkový transparent jej v tom bráni. Za chvíľu prejdeme celú ulicu. Sme na jej konci,  otáčame sa, čo nie je úplne jednoduché, keďže transparent držíme asi desiati. Teraz vidíme, čo sme mali za chrbtom. Niekto hovorí, aby sme spomalili, lebo chvost pochodu je ešte stále na začiatku. Dav za nami nemá konca. Aj po stranách ulice stojí nekonečné množstvo ľudí, usmievajú sa, tlieskajú, mávajú, alebo sa k nám pridávajú.

Späť pri pódiu je úplne plno. Dlho sa čaká, lebo ľudia sa ešte stále vracajú z pochodu. A potom to začne. Prejavy. Hneď pri prvom ľudia  vykrikujú, že nepočujú. No super! Moderátor sa ospravedlňuje za slabú aparatúru. Je úplne jasné, že tento pochod nebol  sponzorovaný žiadnym milionárom a je úplne jasné, že ak to takto bude pokračovať, bude potrebné lepšie vybavenie. Všetko sa vyrieši otočením reprákov do rôznych strán.  Skvelé!

Mám ešte chvíľu na premýšľanie. Čoho sa to vlastne bojím? Títo ľudia sem prišli pre to isté ako ja. Nemám rada spájanie politiky a umenia. To je to! Pamätám si  slová svojho profesora, že umelec sa nemá miešať do politiky a nemá spájať svoje meno ani s politickou stranou ani so značkou zubnej pasty. Tu ale nejde ani o pastu, ani o politiku. Znova mamin hlas: „ Janičko...“ „ A kde sú herci?“ opýta sa niekto v dave. Moderátor povie niečo v tom zmysle, že dobre, že sa pýtate a vítam na pódiu hercov z divadla NA PERÓNE. To sme my!  Idem prvá, začnem:

„ Premýšľala som, čo povedať, aby som sa vyhla tomu, čo už bolo povedané, aby moje slová neboli príliš emotívne, lebo situácia k tomu zvádza, aby som nepoužila zaužívané slovné spojenia ako strašná tragédia,  pohnutá doba…

Mám totiž pocit, že ľudia majú tendenciu postupom času otupieť a začnú byť  voči slovám imúnni. A na to,  čo sa u nás v posledných dňoch deje, na to už slová nestačia…

Ostávajú iba pocity. Smútok, údiv, hnev, frustrácia…

Je jasné, z  čoho plynie smútok. V krajine, kde som sa narodila a v ktorej som sa rozhodla žiť, zavraždili dvoch mladých, šikovných, talentovaných, zaľúbených ľudí. Ak by som na tom chcela nájsť aspoň štipku pozitívneho, povedala by som, že tí ľudia umreli pre lásku. Pre lásku jedného k druhému a pre lásku k svojej práci. Koľkí z nás by toho boli schopní?

Chodíme s radosťou do zamestnania, pokiaľ sme zamestnaní? A staráme sa s láskou o svojich zamestnancov, ak sme zamestnávateľmi? A sme ešte vôbec schopní lásky? Neprestalo nám už úplne záležať na iných? Nestrácame sa tak trochu v každodennom kolobehu  prežitia?  Neuverili sme náhodou tomu, že naše životy závisia od tých hore, že  za nás všetko vyriešia,  že za nás správne rozhodnú a budú slušne vládnuť?

Chceli sme slušnosť od iných a sami nie sme slušní, predovšetkým sami voči sebe. Nechali sme sa zastrašovať, vykorisťovať, učičíkať, klamať...a teraz sa hneváme, ale môžeme sa hnevať len sami na seba. My sme dovolili udalostiam zájsť až takto ďaleko.

Nedôverujem vláde Slovenskej republiky! Žiadam zmenu! Ale v prvom rade žiadam zmenu sama od seba! Čím som staršia, tým lepšie chápem, že to ja som tá zmena! Len ja sa môžem zmeniť, stať sa lepšou a sebavedomejšou,  schopnou rozhodovať sama za seba a   zaujímať sa nielen o svoj osud, ale aj  osud svojho okolia a osud svojej krajiny.  A keď sa  moje lepšie ja spojí s tými Vašimi a všetkými ostatnými, ktorí dnes stoja v uliciach, stane sa z nás lepší a sebavedomejší národ, ktorý už viac nedovolí, aby mu vládla arogancia, spupnosť, chamtivosť a zloba!

Vyzývam ľudí k morálke. Ale nie k tej, ktorú sme vytesali do desiatich prikázaní, nie do predpísaného správania a naučených hesiel... Ale k tej, s ktorou sa rodíme na svet, ktorá je nám samozrejmá a prirodzene poukazuje na to, čo je dobré a čo zlé.

V krajine, kde som sa narodila a v ktorej som sa rozhodla žiť, zavraždili dvoch mladých, nevinných ľudí. Jeho - preto, že sa nebál poukázať na korupciu a podvody mocných. A ju – len preto, že bola s ním.

Strhla sa mediálna hra, padajú stále nové obvinenia, nestíhame sa čudovať, o čom všetkom sme nevedeli a chvíľami sa zdá, že namiesto toho, aby sa uzol rozmotával, ešte viac sa zamotáva. Je to zlé...

Ale to, že sme sem dnes prišli znamená, že ešte stojíme o slušnosť a pravdu, že ešte máme šancu, že sme ešte úplne nezleniveli, nezatrpkli, nezabudli a že sa nebojíme vyjadriť svojou prítomnosťou svoj názor. A to je dobré.“

Keď skončím, niekto v dave povie: „ Super, ešte tu chýba Kňažko.“ Toto naozaj nie je ako stáť na javisku. Je to sila! Ľudí, kam až dovidíte. Tak tam tak stojím, čítam svoj prejav a ľudia reagujú a tlieskajú a ja si uvedomujem, že to netlieskajú mne,  ale pravde.  Potom ešte prečítam listy od tých, čo tu s nami dnes nemohli byť, vypočujem si ostatné prejavy  a je po všetkom. Ľudia sa slušne a v pokoji rozchádzajú.

Z davu ku mne pribehne  moja študentka, objíma ma a ďakuje, ďakuje, ďakuje mi za seba a svoju mamku, že mamka ju dnes večer nechcela pustiť von, ale ona cítila, že musí ísť, kvôli sebe a budúcnosti a tak sa nakoniec dohodli, že pôjde, ale že na seba bude dávať pozor. Stojíme tam a objímame sa a mne napadne, čo by asi tak povedala moja mama, keby mohla a zdá sa mi, že by to bolo: „ Janičko, nebuď hloupá,  jsem na tebe hrdá...“

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Obľúbený hotel Bödöra a Smeru prišiel o eurofondy

Firmy z babindolskej skupiny odstúpili od zmluvy na opravu hotela Zlatý kľúčik z eurofondov. Dôvod nepovedali.

KOMENTÁRE

Špačince sú Slavkov II

Vlastnú verziu by vedeli prerozprávať tisícky seniorov, od ktorých skúpili pozemky.


Už ste čítali?